Čítací kút v Rajeckej doline, máj 2026.Stretla som sa s Janou Briškárovou v jej dome na okraji Rajeckej doliny v slnečné stredajšie poobedie. Jana sa nepredstavuje ako učiteľka dýchania. „Som len dlhoročná čitateľka,“ povedala mi pri káve, „a všimla som si, že najmenej dýcham vtedy, keď najviac myslím.“ Tento rozhovor je o tom, čo s tým robí — pomalo, bez metodológie, bez aplikácií.
Kedy zadŕžame dych, aj keď o tom nevieme
Jana hovorí, že najprv si všimla tri momenty. Pri otvorení e-mailovej schránky ráno. Pri zazvonení telefónu, ktorý nečakala. Pri vstupe do otvoreného priestoru s viacerými ľuďmi. „V každom z nich dych skrátka stuhne — niekedy na sekundu, niekedy na päť. Telo si potom musí dobiehať,“ vraví.
Tibor Krasňan, fyzioterapeut, ktorého som k tomuto rozhovoru pridala v telefonickom dodatku, potvrdil pozorovanie. „Toto je jeden z najčastejších mikrostresov dňa. Človek si ho neuvedomuje, ale jeho súčet do podvečera je únava, ktorú si potom vysvetľuje inak.“
Návrat dychu nie je cvičenie
Jana opakovane zdôrazňovala, že nechce, aby z tohto vznikol „program dýchania“. „Stačí si všimnúť. Keď si všimneš, telo zariadi zvyšok. Jeden hlbší nádych. Druhý hlbší výdych. Nič viac.“
Pri káve mi ukázala, ako si to ona všíma. Položila si dlaň pod kľúčnu kosť. „Tu cítim, či dýcham hlboko, alebo plytko. Keď je dlaň nehybná, viem, že som niekde zadržala dych. Položím dlaň, vrátim si nádych, dám preč dlaň. Hotovo.“
Tri momenty dňa, kedy sa to oplatí
Pýtala som sa, kedy je návrat dychu najužitočnejší. Jana spomenula tri konkrétne situácie. Prvá — pred prvým rozhovorom v práci. Druhá — pred jedlom, ktoré budem jesť. Tretia — keď zatvorím dvere domu pri návrate z práce.
Prečo pred jedlom
„Lebo telo, ktoré chvíľu nedýchalo, neje úplne. Žije od chuti k chuti, ale netrávi pokojne,“ povedala. Túto poznámku som si overila u Magdalény Šimkovej — internistka ju potvrdila s drobnou opravou: nejde o anatómiu trávenia, ide o autonómnu nervovú sústavu a o to, či je telo v móde „rýchlosť“ alebo v móde „spracovanie“.
„Najmenej dýchame vtedy, keď si myslíme, že najviac stíhame. Nie je to o pľúcach. Je to o tom, čomu vnútri venujeme miesto.“Jana Briškárová pre Joru, 6. mája 2026
Čo nie je dôležité
Jana sa pousmiala, keď som spomenula nosové trubice, dychové cvičenia s počítaním a zaužívané techniky pomenované menami inštruktorov. „Pre niekoho to funguje,“ povedala, „ale väčšina ľudí potrebuje jednu vec: prestať s tým, aby boli stále v móde, kde sa nedýcha naplno. Návrat. Nie cvičenie.“
Dych a večer
Tu sa rozhovor pomaly začal blížiť ku koncu. Jana spomenula, že najviac jej dych pomohol na konci dňa. „Keď zaspávam, sledujem si jeden nádych a jeden výdych. Nesnažím sa zaspať. Sledujem dych a zaspím. Nikdy som si nemerala, ako rýchlo,“ povedala. „A je to fuk.“
Ako sa do toho dostať
Pýtala som sa, čo by povedala niekomu, kto by chcel skúsiť. „Nezačínajte ráno,“ odpovedala. „Ráno je dosť úloh. Začnite v polovici dňa, najlepšie tesne pred obedom. Položte si dlaň pod kľúčnu kosť. Pýtajte sa: dýcham?“
Tichý záver
Cestou domov, v Žiline, som sa pristihla, ako si pri otvorení dverí redakcie zadržiavam dych. Nepoznám seba pri tých dverách inak. Po päť minútach pri stole som položila dlaň pod kľúčnu kosť. Nič dramatické sa nestalo. Zaregistrovala som len, že môj dych je krátky a má sklon pretrvávať taký, kým si ho nevšimnem. Práve preto sme tento rozhovor zverejnili — aby vám možno tiež dnes niekedy padla otázka „dýcham?“ skôr, než by inak padla.